Starí priatelia
13. 12. 2011
Dnes pridávam jednu jednorázovku. Neviem písala som to len tak z nudy, nechápem doteraz podstate tej poviedky :) Je to také realistickejšie, reálne postavy, prostredie...No čo už. Bola by som rada kebyže ste ju aj okomentovali...Inak Cassiopeu máme aj v klube ale nejazdím na nej to sa mi len zapáčilo meno a predstava....
***Pohľad Dávida***
S chalanmi sme sa vybrali na parkúrové preteky v našej dedine. Hovoril som že kone nemám rád ale „výhovorky“ nezaberali. Ako prvé mi do oka padlo dievča v modrom. Modrom akože biele jazdecké nohavice, modrá košeľa, dečka pod sedlom a akási čudná čiapka na ušiach koňa. A aby som nezabudol na modré chrániče ktoré mal kôň. Boh vie načo boli. No modrá farba nebolo jediné čo ma na nej zaujalo. Pripadala mi akási známa. Akoby som ju už niekde videl...Z myšlienok ma vytrhol krik chalanov. „Aha na tú modrú!“ „Tá modrá“ sa presnejšie postavila na štart a čakala na povolenie.
***Pohľad Veroniky***
„Na štart sa pripraví Veronika Peková na koni Španiela...“ Z veže rozhodcov sa po celom kolbisku rozliehalo hlásenie. „Tak fajn kráska, to zvládneme.“ Upokojovala som Španielu ale predovšetkým samú seba. Nakoniec, neboli to moje prvé preteky. Vyštartovala som. Prvú prekážku som zvládla len taký fukot. Druhá bola o čosi ťažšia. Pri tretej som si myslela že to nedopadne dobre, no prekvapená som ju za sebou nechala v pôvodnom stave. Po desiatich sekundách som už prestala počítať prekážky a skákala jedna radosť. „Dva minúty a tridsaťsedem sekúnd, nula trestných bodov.“
„Paráda!“ zajasala som. To už sa na štart pripravila moja najlepšia kamoška Sára. Letmo som ju pozdravila a cestou zachytila známu chlapčenskú tvár.
***Pohľad Sári***
Výdych, nádych. O môj bože! Ako sa môžem sústrediť keď je to moja prvá súťaž? Na tribúne som zachytila pohľady rodičov. Teraz to nemôžem skaziť. Aj ja som niečoho hodná! Zvonec ohlásil štart. Rozcválala som sa na Cassiopei a mierila k prvej prekážke. Zvládla som ju! Srdce mi šialene búšilo, vlasy poletovali aj keď som och mala v decentnom cope a žalúdok mi stváral všeličo len nie to čo by mal. Aj druhú prekážku som zvládla. Tretia prekážka, zanechaná v pôvodnom stave. Prestala som počítať prekážky a sústredila sa na jazdu. Trojskok! Doriti! Pokoj, veď sme to cvičili snáď sto krát, upokojovala som samú seba. No Cassiopea bohužiaľ zhodila jednu žrďku.
„Tri minúty, tridsať, štyri trestné body!“ Hlásili. Prešla som okolo piatich chlapcov ktorý na mňa divne zazerali. Neustále som hľadela na tú chlapčenskú tvár. Veď to je predsa...Dávid!
***Pohľad Dávida***
Po „tej modrej“ nasledovalo dievča s fialovou košeľou. Aj tá sa mi zdala povedomá. Ale pre jazdeckú prilbu jej poriadne nebolo vidno do tváre. Presne ako „tej modrej.“ Keď skončila, prechádzala popri mne. Mohla byť taká vysoká ako ja, ale preto že sedela na koni, nedalo sa to poriadne zistiť. Nedalo mi to a tak som sa rozbehol k nim.
„Dávid kde utekáš?“ Kričal za mnou Adam, kamarát ktorý ku mne prišiel na týždeň. Dobehol ku mne. Dievčatá zosadali s koní.
„Veď to sú predsa...“ vydýchol som.
„Sára a Veronika!“ Povedal Adam namiesto mňa.
***Pohľad Sári***
Doriti! Ako mi to mohlo nenapadnúť? Veď sme išli súťažiť do Ľutiny! V ktorej býva Dávid! Dávid však nemá rád kone takže mi nebolo jasné čo tam robil.
„Pripraví sa Irma Halková na koni Vendeta, jazdecký klub Ranč Ratvajka.“ Z dumania ma vytrhlo hlásenie. Stáli sme tam a pozerali na seba ako puky. „Ale ale Ranč Ratvajka, Hneď mi bolo divné prečo ranč usporadúva parkúrové súťaže.“ ozvala som sa.
„Ranč už nie je ranč, kompletne ho prerobili na jazdecký klub. S menom Ranč Ratvajka. Kúpili ešte pár koní.“ Vysvetlil.
„A čo vy tu?“ opýtal sa Adam.
„Prišli sme súťažiť,“ odvetila Veronika namiesto mňa.
„Dlho sme sa nevideli od vtedy čo...“ nedopovedal Dávid. Sklonila som hlavu. Všetci dobre vedeli o čo sa jedná. Od tej doby sa toho veľa zmenilo. Konečne som začala jazdiť a už aj skákať, trochu som schudla takže som sa nedivila že ma Dávid nespoznal. Aj tak som o jeho spoločnosť nestála. Ublížil mi ale tie rany ostali stále.
***Pohľad Veroniky***
Sára mi vždy hovorila že ak pôjdeme súťažiť alebo pomáhať s koňmi do Ľutiny, Dávida tam určite stretneme. Nikdy som tomu neuverila. Vždy len snívala s otvorenými očami. Ale tentoraz sa prekonala, to som musela uznať. Postával tam a rozprával sa s nami. Jeho kamaráti kdesi odišli a on tam bol len s Adamom.
„Tak...na ďalší týždeň prídem do Prešova, mohli by sme spolu skočiť do Maxu, viete ako kedysi,“ ozval sa. Sára už otvárala ústa ale ja som zasiahla.
„My ale nemáme veľa času. Stále trénujeme, skáčeme, preteky, veď vieš.“ Potom sme vysadli na kone a nechali ho tam stáť samého (už aj Adam odišiel) len s vlastnými myšlienkami. Na kolbisku sa už začali udeľovať ceny za prvú súťaž. Pri čestnom kole sme sa pozerali do jeho utrápenej a strhanej tváre. Nuž, tak to už býva. Nie je ľahké vrátiť sa len tak ku starým kamarátom.
Komentáře
Přehled komentářů
strašne sa mi to páčilo len škoda že to je len jednorázovka :/ :)
Perfektné,úžasne aaaaa SUPER
(*LesLey*, 13. 12. 2011 19:04)Perfektne si to urobila všetko z toho sa mi páčilo!!!!
super :)
(Niki, 2. 1. 2012 1:46)